...očami našich študentov
Koniec školského roka znamená pre väčšinu Dofákov začiatok expedícií, ako jednu zo súčastí ich úsilia, získať Medzinárodnú cenu vojvodu z Edinburgu. Tento rok nebol výnimkou, a tak sme sa 15 študenti zapojení do programu pravidelne stretávali poobede v škole a usilovne plánovali trasu, rozdeľovali úlohy a vzájomne si boli psychickou oporou pri predstave všetkého, čo nás čaká.
Po relatívne jednoduchej cvičnej expedícii v Malých Karpatoch, ktorá mala otestovať našu výdrž, nás minulý víkend čakala už kvalifikačná na Horehroní. To znamená dlhšia trasa, viac dní, neznáme prostredie, extrémnejšie prevýšenie a v neposlednom rade ťažšie batohy.
Tie niektorým vážili aj dvadsať kíl, s čím sa potrebovali pochváliť hneď v úvode a potom zvyšok trasy nadávali sami sebe, či sa nedalo predsa len s tým jedlom trochu uskromniť. (Hovorím z vlastnej skúsenosti. ;-) Ale ako sa vraví, dobrá príprava je polovicou úspechu a tak to bolo aj v našom prípade. Vyrazili sme z hlavnej stanice a po štyroch prestupoch sme sa konečne dostali do Brezna. Už aj toto by sa dalo považovať za výkon hodný zlatej úrovne, no princ Filip si to zjavne predstavoval inak, a tak sme sa vydali na osemhodinovú trasu až do Krpáčova. Asi najlepšie by to vystihlo slovo divočina, lebo prešli sme si naozaj všetkým. Od brodenia sa cez potok, húštinou obrovských lopúchov či predieraním sa stádom kráv. Ako to už v krízových situáciách býva zvykom, aj u nás sa prirodzene chytil niekto role zabávača, navigátora a mentálneho kouča. Ten bol dôležitý hlavne pri prekonávaní vertikálnych metrov, kedy sme nie každý videli svetlo na konci tunela. To mnohí našli až večer pri opekaní špekáčok. Deň číslo dva sa niesol v podobnom duchu, aj keď to už bolo viac „na morál“. Zo systému značkovania trasy by sa dala urobiť dizertačná práca, lebo nás neprestalo udivovať, že cesta môže viesť aj cez prepadlisko, pole ohradené elektrickým plotom, žihľavu po plecia alebo strmý zráz so zurčiacim potokom či húštinu konárov a kríkov, cez ktorú sa nedalo prebojovať. Do toho nás sprevádzali stopy medveďov a občasný dážď. Do Nemeckej, do nášho domova na jednu noc, sme ledva dokrívali, no bolo to malé víťazstvo. Nasledujúce dva dni sme splavovali Hron, niektorí na raftoch a ďalší zas na kanoe. Dá sa povedať, že vedúci si pre nás na tieto štyri dni pripravili kvalitný cvičebný plán. Najprv posilňovanie nôh na túre, neskôr rúk pri pádlovaní. A keď už aj kráľ Hronu a splavovania, pán profesor Bezák, zhodnotil, že 30 km za jeden deň splavu je naozaj dosť, musí to niečo znamenať.
Celá štvordňová výprava nám síce dala zabrať, siahli sme si na dno síl, zlepšili svoje kulinárske schopnosti prípravy instantných polievok a cestovín (za náš tím jednoznačne odporúčame bolonské od Vitany J), zistili sme, aké to je, nesprchovať sa 96 hodín a v neposlednom rade nám to všetkým dodalo pocit, že sa vieme prekonať, zvládnuť aj nezvládnuteľné, a pokiaľ je dobrý podporujúci kolektív, aj za búrky vie svietiť slnko.
Ďakujeme hlavnému hodnotiteľovi a vedúcemu expedície Ivorovi DIANOVI a Ivanovi BEZÁKOVI.
Zlatý tím: Zuzana Sitárová (3.B), Lenka Maslenová (3.A), Lea Poláková (Sexta A), Karol Vidlár (Sexta A), Richard Ondrej Veleg (2.B), Alexandra Rusnáková (Kvinta A)
Text: Lea Poláková
-----
Všeličo sa v svete stane,
zrazu miesto domu, vaňe,
ležím v premoknutom stane.
Pocity? Zmätok, dezorientovanie!
Slová kľudu vravím mojej Hane.
Že však: Nebooj, dobre bude!
Zvládneme to i v tej drevenej kadibúde!
A však nevadí, že máme mokré veci,
preložíme, budeme niesť v odpadkovom vreci.
Všetko ok, aj že nevarí tvoja mama,
sáčok pleskuť do vody, to dám aj sama.
Večer spinkám v kempíku, to sú mi noviny,
zbúchame na večer boloňské cestoviny.
Slepičí - sáčková, namiesto guláša,
po troch dňoch jemný kúdeľ smradu nad nami sa vznáša.
Blúdime po lese, iba s kúskom mapy,
ženie nás vpred chúťka na tuniakové wrapy.
Plavíme sa raftíkom, počujem spredu krik,
Búrame do stromu! Skončím jak Titanic?
Vestičky na sebe - proti utopeniu chránidlo,
loďka naša- ľadoborec, nepotopiteľné plavidlo.
A tak s dušou na mieste, v dobrej vieri,
červená škodovečka zďaleka k nám mieri,
Rieka, les, kamoši, kvetinky, pŕhľava,
Prirástla k srdcu nám, expedičná výprava!!
Pán profesor Bezák, pán profesor Dian ďakujeme vám aj my za krásnu expedíciu a za nekonečnú trpezlivosť a energiu, ktorú ste nám venovali.
Strieborno-bronzový tím:
Zuzana Antošová, Jakub Srogoň, Tereza Piteľová, Hana Vitalošová, Katarína Gerberová
Basnické zasluhy: Katarína Gerberová
---
Aj my ďakujeme a tešíme sa na ďalšie dobrodružné expedície!!
i&i
