(Nasledujúci text je prevzatý z profilu p. Banáša, ktorého celé znenie môžete nájsť v nasledujúcom odkaze:
https://m.facebook.com/story.php?story_fbid=300246384799640&id=100044428419866&sfnsn=mo
So súhlasom autora ho uverejňujeme, lebo nás teší, ak si našich študentov vážia známe osobnosti :-)
Pred pár mesiacmi sa na mňa obrátila Tamara Tami Schmidtová šestnásťročná študentka sexty, predsedkyňa Študentskej rady a šéfredaktorka školského časopisu na Gymnáziu Ladislava Novomestského v Bratislave.
V rámci stredoškolskej odbornej činnosti spracúvala tému „Sloboda slova v socializme a v demokracii.“ V závere svojej práce Tamarka píše:
„...túto tému som si vybrala aj preto, lebo dennodenne počúvam v masmédiách, ale rovnako aj medzi normálnymi ľuďmi ako očierňujú a hanobia iných za ich názory. Pluralita názorov je to, čo túto spoločnosť rozvíja. Ľudia sa nemôžu rozvíjať bez toho aby poznali rôzne názory, rôzne prejavy a uhly pohľadu. Bez toho aby mohli porovnávať svoje vedomosti a poznatky a bez toho aby sa o nich mohli otvorene, bez obavy z posmechu rozprávať. To že niekto povie, že žijeme v demokracii vôbec neospravedlňuje to, že očierňuje názory iných. Tým len potvrdzuje, že on sa zo socializmu ešte nikam nepohol, len si zvolil inú alternatívu na potlačenie názorov iných.“
Tamarka ma požiadala o môj názor. Napísal som jej ho, ale zároveň som vyslovil obavu, či s jeho zverejnením nebude mať problém.
Na moje prekvapenie názor uverejnila ako prílohu k svojej práci. Nedalo mi a zatelefonoval som jej. Diskutovala so mnou vzdelaná, sebavedomá a príjemná mladá dáma, niekoľkokrát zdôraznila, že HĽADÁ PRAVDU. Bol som dojatý jej odvahou, ale aj odvahou riaditeľa školy a pedagógov, ktorí jej s prácou pomáhali.
Spýtal som sa jej, či nemala problém s tým, že vo svojej práci priniesla aj iný názor ako je oficiálny. Nemala.
Spýtal som sa, či môžem prílohu, ktorú som jej poslal uverejniť na mojom facebooku. Nemala s tým žiadny problém. Nuž neostáva mi len zaželať Tamarke, jej rodičom a pedagógom vytrvalosť a nebojácnosť pri hľadaní pravdy. Ich príklad dáva nádej, že je v našej krajine viac tých, ktorí pravdu hľadajú, ako tých, ktorí ju vlastnia.
Prikladám text, ktorý Tamarka uverejnila.
Príloha B
Výpoveď Jozefa Banáša
Konšpirátor je podľa mojej definície človek, ktorý používa rozum na hľadanie pravdy na rozdiel od tých, ktorí pravdu vlastnia. Konšpirátor používa rozum na premýšľanie a nielen na nekritické prijímanie autoritatívneho resp. väčšinového názoru. Vždy v histórii svet posúvali k humanite a šľachetnosti odvážni ľudia, ktorí si trúfli plávať proti prúdu, dnes by sme ich nazvali konšpirátormi. Podľa môjho odhadu je takých cca 2 – 3%, ostatné je pasívna masa prijímajúca mainstreamový mediálny, alebo politický názor. Takými „konšpirátormi“ boli Kristus, Budha, Galileo, Kopernik, Giordano Bruno, Jan Hus, Hieroným Pražský, Martin Luther, alebo v novších dejinách Štefánik, Gándhí, John Kennedy a najmä tisíce nezvestných o ktorých nevieme. Pokiaľ definujeme konšpiráciu ako fakt nepotvrdený dôkazmi, tak takýchto konšpiračných informácií šíria ako alternatívne tak aj hlavnoprúdové médiá denne. Aby som bol dôslednejší – konšpirácia je podľa mňa aj to, čo médiá zatajujú.
Vždy som bol otvorený a kritický bez ohľadu na režim v ktorom som žil. V roku 1984 som za svoj názor mal byť odvolaný z veľvyslanectva ČSSR v Berlíne a zachránil ma paradoxne normálny človek na Ústrednom výbore KSČ. Za starého režimu mi niekdajší riaditeľ ČSTV na Slovensku zakázal televíznu hru, ktorá vyhrala celoštátnu súťaž a už bola vyrobená. Dva roky bola v trezore, potom ju pustili. V dnešných časoch mi zakázali, alebo boli pokusy zakázať moje besedy v Dolnom Kubíne, Rožňave a na viacerých školách. Vo VÚC Trnava župan Viskupič zakázal moje besedy v knižniciach v Senici, Trnave, Galante a v Seredi. Samozrejme takýto zákaz nikto nevydá na papieri. V liberálnych médiách som totálne ignorovaný napriek tomu, že som dnes najprekladanejší slovenský autor (35 preložených diel). Napriek želaniu študentov na viacerých stredných aj vysokých školách, ma niektorí vystrašení riaditelia pre istotu na besedy nepozvali.
Ak zvážime, že úloha médií spočíva v: 1, zarábaní 2, ovplyvňovaní verejnej mienky 3, až nakoniec v informovaní, je jasné aká je asi sloboda slova. V totalitnom režime bola oficiálna cenzúra, každý novinár či spisovateľ vedel, pokiaľ môže ísť, inak mu to cenzor vyhodí. Napríklad film podľa môjho scenára vyrobený v roku 1987 sa mal pôvodne volať „Koniec sezóny“. Po zásahu cenzora s odôvodnením, že v názvom filmu naznačujem koniec totalitného režimu, sa film musel premenovať na „Začiatok sezóny“ inak by nešiel do distribúcie.
V pluralitnom politickom systéme (zámerne nehovorím o demokracii v zmysle definície: vláda ľudu) cenzúra oficiálne nie je, ale skúste sa opýtať ktoréhokoľvek politického komentátora, či si môže dovoliť publikovať v médiu, v ktorom pracuje, iný názor ako je názor majiteľa formulovaný šéfredaktorom resp. vedúcim vydania. Takže hlavný rozdiel vo vnímaní slobody slova v starom a novom režime vidím v pretvárke: Za starého režimu sloboda slova nebola a nikto sa ani netváril, že je. Dnes sloboda slova rovnako nie je, ale tvárime sa, že je. Pluralitu názorov zachraňujú alternatívne médiá, ktoré však neraz prinášajú neoverené informácie, keďže nemajú prístup k autentickým zdrojom.
Pokiaľ si chcete overiť správnosť môjho tvrdenia o dnešnej slobode slova, skúste tento môj text ponúknuť ktorémukoľvek hlavnoprúdovému médiu. Obávam sa, že takýto názor Vám nedovolia uverejniť ani vo vašom školskom časopise. Pokiaľ áno, máte neskutočne odvážneho riaditeľa resp. riaditeľku.
Milá Tamarka, neberte však moje slová príliš fatálne, pre každého človeka je podstatnejšia jeho osobná sloboda, ktorá nespočíva v pravdovravnosti médií, ale v sile jeho osobnosti. Vážim si, že ste ma oslovili, verím, že som Vás príliš nesklamal, resp. nerozrušil. Želám Vám všetko dobré, odvahu a vnútorný pokoj.
Srdečne Jozef Banáš
